Akcia 23 – Východné Karpaty II. – Stávok – Lacková
03.05.2013 Piatok – Východné Karpaty II. – Stávok
Konečne sme sa po dlhej a vytrvalej zime a po rôznych odkladoch dohodli, dali dokopy a vybrali sa na ďalšie pokračovanie hraničiarskej anabázy. V tradičnom zložení z minulosti, t.j. ja, Janči Šparec a Miro Kardoš začíname tohoročný prechod po hraniciach. Je 7.00 keď vyrážame z Duklianskeho priesmyku smerom na západ.
Jožko Minárik nám robí styčného dôstojníka a niekedy v poobedňajších hodinách nás vyzdvihne pod sedlom Nižná Polianka. Počasie je polooblačné a doobeda aj trošku usmoklené. Turistický chodník je pohodový, no opäť je na ňom veľa blatistých úsekov a vodných mini plôch. Miro sa po poslednej minuloročnej akcii rozhodol, že bude svojim bocianím krokom uháňať o dušu spasenú aj na tejto akcii. My s Janom ideme svojim tempom, teda aby som nezavádzal, Janči sa prispôsobil môjmu tempu. Okrem toho ja som po chorobe a Janči pred ňou. Po chvíli sme prebehli cez prvú kótu Brdo a za chvíľu nám pri pätníku č.160 križuje hranicu hučiace čudo. Je to obrovské vysoko napäťové elektrické vedenie 2×400 kV. Vynorilo sa z hmly ako obrovský čínsky drak. Nasledujú Porubské sedlo, Siniak, Šarbovské sedlo a Stavok, najvyšší bod dnešnej túry. Je na ňom aj drevená vyhliadková veža. Vyšli sme hore, ale hmla znemožňuje akékoľvek výhľady. Tu nás počkal aj Miro a tak sme sa občerstvili, prezliekli a pokračovali ďalej. Za sedlom Mazgalica sa na chvíľu otvoril karpatský les a ako také výhľady. Po štátnej hranici ide chvíľu aj Magurski Park Narodowy, ktorý sa medzi Filipovským a Kuchtovským sedlom otáča do Poľska. V Kuchtovskom sedle opäť pauzujeme spolu s Mirom. Potom prebiehame Roztocký les a presne o 15.00 sme v sedle Nižná Polianka. Odtiaľ schádzame po zelenej značke oproti Jožkovi, ktorý už pre nás uháňa. V diaľke dudre búrka a že príde, tak tomu nasvedčuje riadne dusno a spara. Prichádza Jožko a hneď ako nastupujeme do Svena, padajú prvé kvapky. Po príchode na ubytovanie na súkromí v Bardejove – Dlhej Lúke u Kotuľakov sme sa ledva stihli udomácniť a prišlo riadne peklo. Lejak, víchor, krupobitie, všetko naraz a intenzívne až do večera. Popáchali sme hygienu, posedeli pri tradičnom čiernom pive s borovičkou a riadne ukoňovaní sme si večer zaľahli. Ešte sme stihli kuknúť hokej. Vyhrali sme s Francúzmi 6:2.
04.05.2013 Sobota – Javorina
Ráno sa zobúdzame do vysokej oblačnosti, no neprší a to je hlavné. Jano chvíľu rozmýšľa či vôbec dnes pôjde. Cíti sa zle a choroba mu dýcha na chrbát. Po chvíli váhania ho štopem vitamínmi a rozhodne sa to skúsiť. Tesne pred pol ôsmou stojíme v sedle a vyrážame od pätníka č.198. A cesta je blatistejšia a zavodnenejšia ako včera. Cestu nám križujú mokrade a močaristé úseky. Hlavne že celý deň napršalo. Pred sedlom Zajačí vrch sme prechádzali cez poľskú kótu Radocyna, v blízkosti ktorej sa nachádzajú pramene riečky Wisloka, ktorá sa po pár kilometroch vlieva do známej poľskej rieky Wisla. Táto ranná a neutrálna balada s takmer žiadnymi prevýšeniami skončila v sedle Dujava. Je to vlastne cestný prechod Becherov – Konieczna. Tu nás čaká Miro a tak chvíľku pauzujeme. V predajni s alkoholom, ktorá je hneď pri prechode sme si dali obligátnu borovičku s čiernym pivom. Pár minút po pol jedenástej pokračujeme. Začíname stúpať. Vystúpali sme zhruba 100 výškových metrov a sme pri cintoríne z I.svetovej vojny. Obzeráme, fotíme a Miro dokonca vyšiel do veže zvonice. Potom stále v hmle prechádzame okolo smerovníka Dieročky a absolvujeme riadne drsný a ostrý výstup až na vrchol Javoriny. Je to dne najvyšší bod. Výhľady? Nula, všade hmla. Tesne za vrcholom sme však v lese objavili ešte fľak snehu. Aký bol výstup strmý, tak taký bol aj zostup. Prudký padák až do sedla Regetovská voda. Potom prudký výstup na poľskú kótu Obycz a cez Tri kopce do sedla Blechnarka. Krátka pauza a odchádzame. Tu som skoro zabudol fotoaparát. Našťastie som sa zbadal po pár metroch. A opäť cez kótu Staviská sa prehupujeme do sedla Vyšný Tvarožec. Potom popod Hrb sa dostávame do teritória Cigeľky. Ešte prechod cez poľský Jawor a ocitáme s v sedle Cigeľka. Podľa mapy ide do Cigeľky žltá značka, no v realite je zelená. Pár minút po pol piatej sme v Cigeľke. V miestnej krčme sme počkali Jožka a presúvame sa na ubytovanie. Dnes máme toho naozaj dosť. Po hygiene sme si spravili gril párty. Mäso pripravil Janči ešte doma a dnes som ho ako špecialista na grilovanie dal do požívateľnej formy. Už tradične v druhý deň prechodu sme si ľahli opäť skoršie.
05.05.2013 Nedeľa – Lacková
A je tu tretí deň. Skoro vstávame a balíme sa. Už pred pol siedmou stojíme v Bardejove na historickom námestí. Je prakticky ľudoprázdne a v žiari vychádzajúceho slnka sa kocháme a fotíme. Presne o 7.00 vyrážame z Cigeľky. V sedle sme tesne pred pol ôsmou a rovno kráčame ďalej. Chceme to mať už za sebou. Ráno je síce chladné, ale jasné a slnečné. Čaká nás 300 metrové prevýšenie pod Ostry Wierch a z neho vzápätí strácame výšku zostupom o 150 m nižšie. Tieto prevýšenia z nás cicajú silu. Potom nasleduje strmý 235 metrový výšvih až na vrchol Lackovej, najvyššieho bodu tejto trojdňovky. Vzápätí zostup z tejto kóty patril medzi najbrutálnejšie za tieto tri dni. Bol to drsný, šmykľavo skalnatý padák. Zišli sme do tiahleho sedla Beskid a opäť hore na kótu Čierťaž. Veľkým plynulým oblúkom ponad osadu Frička sa vraciame späť v smere Gaboltov. Prechádzame okolo posledného smerovníka Polianka a okolo lúk a brezových hájov sme sa postupne prepracovali do Kurovského sedla. Tu o 12.45 končíme dnešnú túru a aj Východné Karpaty ako také. Tu totiž aj oficiálne končia Východné a začínajú Západné Karpaty. Sme spokojní. Plán sme splnili na 100% a ja dúfam, že po predbežnej dohode sme za tri týždne späť a pokračujeme ďalej.
