Okolo Slovenska

27.09.2012 Štvrtok – Poloniny – Kremenec.

Priblížil sa posledný septembrový víkend a aj čas na ďalšiu akciu Okolo Slovenska. September bol na turistiku chudobný kvôli rodinným udalostiam a dovolenke, ktorú sme tento rok strávili v Rakúsku. Za tieto tri dni sme si to vynahradili za celý mesiac. Už v stredu poobede vyrážame na Svenovi vo dvojici spolu s Mirom Kardošom. Trojicu doplní už na minulej akcii spomínaný Dušan Reiser zo Sniny. Toho máme večer vyzdvihnúť a presunúť sa do Uliča, kde máme zaistené ubytovanie v penzióne Poloniny. Rútime sa na východ republiky a v okolí Vranova sa už začína stmievať. Podľa kalendára je už jeseň. Tesne za Humenným sa dozvedáme telefonicky od Dušana, že je zbytočné sa hnať na večer do Uliča. Navrhuje prespanie u neho v Snine a ráno vyraziť o pol hodinu skôr. Súhlasíme a tak na dnes končíme v Snine. Večer sa zoznamujeme aj s Dušanovou manželkou Stelou, ktorá sa o nás postarala ako sa na pravú gazdinú patrí.

Ráno vstávam pred piatou a nervozita z dnešného dňa so mnou lomcuje. Kým ostatní sa ešte len preberajú, ja už som pripravený. Stela nám spravila raňajky a odchádza do práce. My traja sa presúvame na Svenovi konečne do Uliča. Svena sme nechali pred oddelením hraničnej kontroly, kde ho zajtra vyzdvihne Dušan. Potom sme sa nahlásili u hraničiarov a konečne sa o 6.45 pohýname peši. Aby sme zbytočne neobchádzali, ideme po ľavom brehu riečky Ulička. Prechádzame cez roľnícke družstvo, kde si nás začudovane obzerajú len miestne kravy. Nakoniec sme sa prebojovali na hranicu ku kóte 92, ktorá je na dohľad od kóty 94, umiestnenej pri riečke Ulička. Chvíľu odfukujeme a kým sa išiel Dušan opláchnuť do Uličky, my si upravujeme výstroj. Konečne vyrážame. Ruksaky máme riadne naložené na tri dni a tie nás tlačia do zeme. Zatiaľ sme plní síl a odhodlania. A že ho dnes budeme naozaj potrebovať nad mieru. Čaká nás 94 „papekov“ po ukrajinskej a 10 hlavných po poľskej hranici. Počasie je výborné a malo by vydržať celé tri dni. Vyšliapali sme prvé poriadne prevýšenie na Rožok, kde sme stretli dnešnú prvú a zároveň aj poslednú hliadku našich hraničiarov. Od nich sa hrebeňom Javorníka posúvame na Prípor a stále vyššie až na Stinsku. Prekonali sme prevýšenie vyše 800 metrov a na hrebeni Stinskej sme o 11.15. Dávame pauzu a kocháme sa výhľadmi dookola. Ťažké ruksaky nás doslova terorizujú a tak radšej bez veľkého premýšľania ťaháme ďalej. Z ťažko nadobudnutých 1 083 metrov zase klesáme o 550 metrov nižšie. Terén je drsný a my si uvedomujeme, že dnes pôjdeme opäť na doraz. Popri Čiernom potoku schádzame až na spomínané najnižšie miesto/534m/. Tu sme si dali pauzu na doplnenie vody. Sme v takej divočine, že bez rozmýšľania sa nadájame litrami chladnej vody z horského potôčika. Potom sa odkláňame doľava a pokračujeme priamo na sever po poludníku 22° 33“. Na mape je to ideálna priamka, no v teréne je to neustály boj. Ten si vyžaduje maximálne sústredenie na každý jeden krok a zároveň aj neustále udržiavanie rovnováhy s ťažkým ruksakom. Chybný krok, prípadné pošmyknutie môže znamenať pád do strmej rokliny s fatálnymi následkami. Hodiny pribúdajú a s nimi aj únava, ktorá znamená čoraz pomalšie tempo. Dušan, ktorý má z nás najlepšiu kondičku, trpezlivo čaká na Mira a potom obaja na mňa. Záverečný „vražedný“ úsek od kóty 12 sme sa rozhodli prejsť už po červenej značke, ktorá je vzdialená od hranice niekoľko stovák metrov cez Packovu Kýčeru. Dušan ide priamo po hranici. Obidve trasy znamenajú vyše 200 metrový zostup k riečke Stužica a posledné stúpanie na Kremenec. Rozdiel je len v tom, že naša turistická trasa je po normálnom chodníku, ktorý zvládame s našimi nákladmi naozaj len tak tak.

O 17.30 stojíme totálne vyflusnutí na Kremenci a dojatie mi sťahuje hrdlo. Uplynulo presne 23 rokov a 10 dní, keď som tu stál naposledy s mojím otcom. Ďakujem chalanom, že mi pomohli ukončiť ďalšiu náročnú etapu v tomto projekte. Piate a posledné slovensko ukrajinsko poľské trojmedzie znamená odštartovanie poslednej a zároveň najťažšej etapy. Slovensko poľská hranica končí na prvom trojmedzí a tak verím, že budúci rok sa dostaneme do cieľa tohto etapového prechodu. Zároveň sme prekonali aj najvýchodnejší bod našej republiky. Podľa Wikipédie sme na Kremenci dosiahli vzdialenosť 1 111,5 km a do cieľa nám ostáva 541,1km. Eufória kombinovaná s vrcholovým pohárikom ukrajinskej vodky s horcom od Dušana zaháňa únavu a tak sa ešte chvíľu zdržíme fotením a túlaním sa po vrchole Kremenca. Skupinka poľských turistov je prvá po neviem akej dlhej dobe, ktorú stretávame na horách. V tých terénoch, v ktorých sme sa pohybovali doteraz, „normálni“ turisti ani nepáchnu. Poliaci nás cvakli a my konečne po pol hodine pokračujeme ďalej hranicou po červeno modrej značke. Pamätník A.Gladyša míňame už za šera a na Čierťaž sme dorazili prakticky po tme. Vyťahujeme čelovky a schádzame do Sedla pod Čierťažou. Už z diaľky vidíme oheň a blikajúce svetlá. Naše obavy, či bude útulňa voľná, sa po príchode o 19.20 rozplývajú. Tých zopár turistov spí v stanoch a tak ihneď obsadzujeme útulňu. Prvé čo zisťujeme je stav studničky. Chvalabohu je v poriadku a tak dopĺňame tekutiny do všetkých nádob a aj do našich útrob. Na Kremenci bol totiž prameň vyschnutý. Potom večeriame a ukladáme sa na spánok. Spím na doskách, ktoré ani zďaleka neznamenajú svet a tak ráno som otlačený ako družstevný zemiak.

28.09.2012 Piatok – Pľaša 304.

Ranný budíček sme mali o 4.30, keď doleteli poľskí hraničiari na štvorkolkách a pýtali od nás doklady. Boli sme mierne naštvaní, ale to spanie aj tak za nič nestálo, takže polospánok alebo polo bdenie sme ukončili o 7.00. Ranný rituál kŕmenia, balenia a symbolickej hygieny sme ukončili po ôsmej hodine. Dušan schádza dolu do civilizácie kvôli povinnostiam a tak nám berie spacáky a veci, ktoré naozaj nemusíme mať a zbytočne nás zaťažujú. Posledné foto a 8.45 vyrážame s Mirom sami dvaja ďalej po hraničnom hrebeni. Po necelej hodinke sme opäť začuli hraničiarsku štvorkolku, ako sa ženie za nami. Chcel som vystrúhať namrzený ksicht, ale keď si chalan pýtal odo mňa kľúče od Svena, pochopil som. Dali sme Dušanovi všetko len nie kľúče od auta. Oblial ma pot presne tak isto ako aj Dušana, keď to zistil už pod hrebeňom. Telefón som mal na ticho a tak bežal späť na hrebeň, kde ukecal poľských hraničiarov a spravil z nich hraničných doručovateľov. Toto sa nedá naplánovať, toto píše život sám. Keď opadli stresy, pokračovali sme s Mirom ďalej po hrebeni. Oproti včerajšku to bola prechádzka ružovým sadom. Výstup na Čelo a následná vyhliadku z Riabej skaly boli odmenou za predošlé ťažkosti. Počasie je stále nádherné s ďalekými výhľadmi a tak si to aj patrične vychutnávame. Nasleduje Ďurkovec so sedlom a najvyšší bod dnešného dňa, Pľaša. Z neho ja dedinka Runina ako na dlani. Potom tiahly prechod na Okraglik a z neho zostup do Ruského sedla. Odtiaľ sme zišli po žltej značke do Poľska do osady Roztoki Górne. Tu máme vyhliadnutú chatu Cicha dolina, ktorá je však ešte zatvorená. Majiteľ prišiel za pol hodinu /o 16.00/ a ubytoval nás. Trochu sparťanské podmienky, ale proti včerajšku je to Hilton. Sprchujeme sa v železitej minerálke, ktorej teplota je len symbolická ale v celku to ide. Potom dávame poľské pivo a pirohy s mäsom. Za hodinku sme to preložili bigosom. To je kapusta s klobásou a chlebom. Na záver si dávame ešte pirohy s jagodami. Jagodi sú v poľštine čučoriedky. Líhame si o 19.30 a dlhým spánkom sa snažíme zregenerovať naše unavené telá.

29.09.2012 Sobota – Strop 305.

Ráno sa budíme pred šiestou a popri balení, hygiene a jedení rozhýbavame naše stuhnuté končatiny. Je 6.45 a my vyrážame späť do Ruského sedla. 7.15 stojíme v sedle a pokračujeme po hranici ďalej. Hneď prvý výstup je najnáročnejší a tak stúpame na Rypy. Potom s prehupmi míňame Šípkovú a najvyšší dnešný bod, kótu Strop. Počasie ešte stále nádherné aj keď na dnes už hlásili dážď. Nasledujú Černiny a po nich pomalý zostup k Pramenisku Udavy. Za hraničným stĺpom č.50 sa premiestňujeme pár metrov doprava a narazili sme na úzko koľajnú železničku, ktorá idúc tesne popri hranici nás zaviedla až k železničnej staničke Balnica. Akurát prišiel turistický vláčik a tak sme si to aj vychutnali a na fotili. V staničnom „sklepe“/potraviny/ sme si dali pivko a kúsok od stanice je odbočka na žltú značku do Osadného. Pár fotiek a pomaly zostupujeme po žltej od Balnice. Zišli sme do Doliny Udavy, kde nás v jej závere čakal Dušanov kamarát Rasťo na svojom aute. Ten nás odviezol do Sniny k nášmu autu. Pred tým sme ešte navštívili kostnicu, nachádzajúcu sa v cerkve/kostole/ priamo v Osadnom. Sú v nej pozostatky 1 600, prevažne ruských, vojakov z 1.svetovej vojny. V Snine nám ešte Stela, Dušanova manželka, urobila kávu na cestu a potom hajdemo domov. Keď sme vyrazili, začalo pršať. Spokojne sme s Mirom zabručali a vydali na štvorhodinovú cestu domov. Takže za mesiac…..