Okolo Slovenska

23.08.2012 Štvrtok – Vihorlatské vrchy – Vetrová skala.

Včera poobede sme odchádzali z Martina okolo pol štvrtej s veľkými plánmi a predsavzatiami. No opäť sa potvrdilo staré známe – človek mieni, pán boh mení. Tento raz to bola, dá sa povedať, moja chyba, ale to až na záver. S malými zastávkami na oddych a s jednou povinnou vo Vranove sme sa dopravili do Remetských Hámrov večer okolo ôsmej.

Chalani sa dychtivo náhlili do miestnej poľovníckej krčmy. Tá však bola v ten večer zavretá, lebo údajne zívala prázdnotou. Chlapci sklapli, vrátili sme sa a v družnom večernom rozhovore sme sa pripravovali na zajtrajší prvý deň. Dnes sme sa konečne dali do kopy všetci štyria. Ja , Janči Šparec, Miro Kardoš a Jožko Minárik.
Ráno vstávame skoro. Pre nás, starých psov ranostajov, to nie je žiaden problém. Už o siedmej stojíme v Petrovciach pred Oddelením hraničnej kontroly Policajného zboru, kde nahlasujeme naše údaje a plán trasy. Potom sa vyvážame na miesto, ktoré sme s Mirom pred mesiacom opustili. Posledné dobalenie, pokyny pre styčného dôstojníka Jožka Minárika a vyrážame. Batohy máme nepríjemne ťažké a keď si pomyslíme, že zajtra budú ešte ťažšie, robí sa nám z toho zle. Najviac váži voda. Každý z nás má cca 4 l. Teraz však len šliapeme. Dnes sme traja, zajtra sa Jožko k nám pripojí. Dnešný cieľ je Ulič. Jožko Minárik tvrdí, že sme tvrdohlaví blázni. Na hranicu sme sa vrátili presne ku kóte 253. Jano sa prvý raz dotýka ukrajinskej hranice a tak to fotím. Potom už len tá istá pesnička až do večera. Po trištvrte hodine sme narazili na ukrajinského hraničiara. Vidno, že sú to radoví vojaci. Mladí chalani, ešte im mlieko tečie po brade. Máme prirodzený rešpekt pre uniformou, ale na chalanovi vidieť, že aj on má rešpekt pred šedivými vlkmi. Janči mu daroval pivo a chlapec bol evidentne spokojný. Pokračovali sme ďalej. Terén bol pomerne slušný a prechodný až po kótu 241. Tu sa hranica zlomila doľava a viedla po potoku hore strmým údolím. To by sa ešte dalo. No zhruba 400 metrové prevýšenie sme prekonávali cez brutálny polom, ktorým bolo údolie po takmer celej svojej dĺžke zavalené. To nám dalo zabrať. V ďalšom úseku sa spustil tichý, zhruba hodinu trvajúci dáždik. Ani sme nevyťahovali pršiplášte, lebo pri tej drine by sme boli mokrí tak či tak. Najháklivejšie na takúto mokrotu a vlhkosť sú nohy. Vrchol hrebeňa Popriečneho, Vetrovú skalu, sme dosiahli o trištvrte na dvanásť. Je to zároveň aj najvyšší bod dnešnej túry ale ani zďaleka nie jej koniec. Od tohto bodu obchádzame Inovce sprava po hranici. Tesne pred jednou, pri kóte 180 na Židovskej lúke, sme si dali postojačky rýchly obed. To už opäť začalo svietiť slnko a vlhkosť sa dala krájať vo vzduchu. Z kóty Holica nasleduje brutálny padák, ktorý sa ku koncu zmierňuje a končí v sedle nad ukrajinskou dedinkou Zavosyna. Tu sme dnes prvý raz narazili na našich hraničiarov. Najprv auto a potom na kóte Diel aj dvojčlenná hliadka. Chvíľu sme porozprávali a chalani len krútia hlavami nad našimi ťahmi.
Po húpajúcom hrebeni sme sa dostali na kótu Kosmatec a konečne sa spúšťame k hraničnému prechodu Ubľa – Malyj Bereznyj. Už sme unavení a aj vysmädnutí. Desať minút po šestnástej hodine sme sa dostali k riečke Ublianka. Mne sa veru nechce trepať do Uble a tak sa vyzúvame a bosí brodíme na druhú stranu. Potom výstup na cestu a na toalete prechodu sme si doplnili vodu. Nasávame túto vzácnu tekutinu ako púštne ťavy. Dumáme ako ďalej a nakoniec ideme po asfalte v smere Ubľa cca 800 m a potom odbočujeme doprava na poľnú cestu. Tá nás doviedla späť na hranicu. V diaľke dudre búrka a chalani sa ženú. Ja chcem na chvíľu prestávku a tak napätie stúpa. Nakoniec bola aj chvíľa pauzy aj sme sa vyhli búrke. Tento posledný úsek bol naozaj strastiplný. Keď sme sa prebojovali na Krivuľu, kde je kóta 101, mysleli sme si, že sme z najhoršieho vonka. Ako sme sa však mýlili! 100 a 99 nasledovali hneď za sebou, no kóta 94/naša dnešná posledná/ bola vzdialená ešte takmer hodinu. Čiže posledných 5 „papekov“, ako chalani nazvali jednotlivé kóty, sme zdolávali v tvrdom teréne takmer hodinu. Bolo presne za minútu osem, keď sme už po tme minuli ceduľu s nápisom Ulič. Doplazili sme sa do penziónu Poloniny, kde sme mali na dnes ubytovanie. Nasledovala chemická očista mužstva a dopĺňanie kalórií. Keď som zo seba zhodil výstroj a výzbroj, tak som skonštatoval, že som došiel. Keď hovorím došiel, tak som tým myslel, že na tejto akcii definitívne. Plecia mám krvavé od popruhov a taktiež okolie pása. Plecia dostali zabrať od ťažkého, neodskúšaného a vodou nasiaknutého ruksaku. No a pás dostal zabrať, lebo som si zobral tie najmenej vhodné kraťasy, ktorých síce široká, no tvrdá guma na páse sa zmenila, vďaka vode a potu so soľou, na riadny šmirgeľ, ktorý ma zodral do krvi po celom obvode pása. Tak takúto fatálnu chybu som ešte neurobil. Nohy napriek mokru sú v relatívnom poriadku a došiel som na takúto blbosť. To svedčí o tom, že pri plánovaní takýchto drsných akcií je naozaj potrebné premyslieť všetko do posledného detailu.
Chalani v piatok ráno idú autobusom do Novej Sedlice a aspoň si vybehli na Kremenec po červenej. Túto trasu som absolvoval pred 23 rokmi. Ja medzitým idem autobusom do Sniny pre Svena, ktorý odpočíva u Dušana Riesera. Je to miestny turistický guru, ktorého rady sa nám do budúcnosti určite zídu. Autom sa vraciam späť, vypratávam izbu na penzióne u Uliči a odchádzam do Sedlice. Tu obedujem a poobede beriem chlapcov schádzajúcich z hrebeňa po zelenej značke. Potom takmer 5 hodinová cesta domov so zastávkou v Snine u Dušana, s ktorým sme prehodili pár slov o prípadnej spolupráci. Do Martina nás čaká 333 km.