Okolo Slovenska

18.08.2011 Štvrtok – Podunajsko – Ipeľsko.

Prázdniny sa prehupli do druhej polovice a nastal čas na ďalšiu etapu Okolo Slovenska. Tradične vo dvojici s Janom sa ocitáme ráno o šiestej v Chľabe, dedinke umiestnenej v juhovýchodnom cípe Podunajska. Tu sme sa ubytovali u pani Kormošovej /č.80/ a zároveň zaparkovali aj Svena. To už prichádza pán Farda. Je to chlapík z Kravian nad Dunajom, ktorý sa v závere minulej akcie ponúkol, že nás najbližšie odvezie.

Skúsil som mu včera zavolať a fungovalo to. Chlap nás odváža do miesta svojho bydliska, Kravian, ktoré je aj naším dnešným štartom. Je to naša posledná „potýčka“ s Dunajom a od zajtra už frčíme popri Ipli. Lúčime sa s pánom Fardom na tom istom mieste, kde sme minule skončili a o 7.00 vyrážame po hrádzi. Na rozdiel od posledna je nádherné slnečné počasie. Striekame sa síce proti komárom, ale dnes máme od nich pokoj aj bez toho. Proste začiatok akcie je, pokiaľ nie je hnusne ako posledne, vždy v pohode. Prebehli sme okolo celého Čenkova a aj Mužlianskej sihote. Okrem Kravianskeho na začiatku sme ešte preťali Obidský kanál a Mužlianský potok, vlievajúce sa do Dunaja. Dojdúc na koniec hrádze pod Obidskou pustatinou sme sa dostali k štúrovskej celulózke. Pokračovali sme po panelovej ceste okolo fabrického plota a dostali sme sa zamknutej bráne s nápisom „Zákaz vstupu, súkromný pozemok“. Dumali sme asi dve sekundy a popri plote sme zišli v metrovej žihľave až k Dunaju, kde už plot chýbal. Chvíľu sme išli po brehu, no boli sme nútení vystúpiť späť na územie fabriky a obzerajúc sa ako nejakí zlodeji sme sa zakrádali ďalej. Stretli sme chlapíka s kosačkou a tak sme sa ešte aj na drzovku spýtali na cestu. Chlapík zneistel a pre istotu nám poradil ako ďalej. Pokračovali sme cez opustený nákladný prístav a postupne prešli až na druhý koniec. Tu sme prišli k jednej vrátnici. Bola opustená a tak sme proste preskočili bránu. Hneď za bránou bol bufet, kde sme sa konečne schladili prvými pollitrami kofoly. Za tieto tri dni sme ich vypili požehnane. Pitný režim je pitný režim, nedá sa svietiť. Potom sa konečne dostávame na seriózny dohľad k Ostrihomskej bazilike, ktorá dovtedy len chvíľkami vystrkovala rožky. Prechádzame po dunajskom nábreží až k mostu do Ostrihomu. Je čas obeda a tak sme si na štúrovskej pešej dali obedové menu s obligátnym pivkom. Potom ešte na chvíľočku do miestnej cukrárne, kde som Janovi ukázal zákusky aj z iného „súdka“. Nastal však koniec radovánkam a do reality nás opäť vrátila hrádza, tiahnuca sa až k železničnému mostu cez Hron. Ešte pred tým sme si však odskočili k sútoku Hronu a Dunaja. Prejdúc most sme sa kadejako cestou a poľom dostali k ceste vedúcej cez Vyšehradskú bránu. Z ľavej strany Burda a z pravej už posledné kilometre Dunaja na našom území. Prešli sme okolo Kováčova do Chľaby, kde sme sa dostali na naše ubytko. Osviežili sme sa pivom a už naľahko sme sa vybrali okolo nefunkčnej železničnej stanice Chľaba späť k brehu Dunaja. Po ňom sme prešli až k sútoku Ipľa a Dunaja. Za deň sme peši absolvovali dva sútoky známych slovenských riek. Sme spokojní. Tento sútok je naozaj nádherný. Atmosféru umocňuje aj zapadajúce slnko. Oblúkom sme sa vrátili do dediny a konečne spáchali hygienu na našich unavených telách. Dnes sme odkrokovali 48 500 krokov, čo je vyše 36 km. Večerné pivko a upadáme do hlbokého spánku.

2. deň

Skoro sme išli spať, skoro sa aj zobúdzame. Mistne potraviny sú otvorené už od 6.00 a tak dokupujem nejaké drobnosti a raňajkujeme. Pár minút po 7.30 odchádzame od domu v Chľabe, pokračujúc na jeho horný koniec a schádzame k brehu Ipľa. Koryto Ipľa, z nášho smeru, zviera z ľavej strane masív Burdy a z pravej strany podobné maďarské pohorie. Tak ako sme išli po brehu Dunaja v smere jeho toku, teraz pôjdeme v proti toku Ipľa. Nohy máme po včerajšku doboľavené a hneď z rána sa brodíme vo vysokej tráve, mokrej od rosy. Jano má už tradične 30 ročné vyšmajdané sandále, ktorým chýba už len radiácia z nejakej jadrovej nehody, no mne sa moje Lowy riadne naslopali vody a statočne ju držia. Prejdúc týmto 5 kilometrovým priesmykom sme konečne vyšli na normálnu suchú, poľnú cestu, ktorá nás doviedla na hrádzu.Cítim, že je zle. To, že sme po 5 km z tej vysokej trávy doštípaní a dosekaní kadejakým hmyzom nám nevadí. Horšie je to, že mokré prostredie v mojich topánkach je živnou pôdou pre vznik riadnych vodnatých otlakov. Prešmajdali sme Salku a Malé Kosihy a cítim, že Pastovce sú na dnes konečná. Pôvodne som to síce naplánoval, no tajne sme dúfali, že potiahneme ďalej. Nepotiahneme. Som rád, že sedím v miestnej krčme, ktorú chvíľu po našom príchode o 14.00 otvorili. Nalievame sa Kofolou a čakáme na príchod vlaku. No vlaku… Pred pol štvrtou pripufkala jedna motorová Anča a tá nás prepufkala do Čaty. Odtiaľ sme išli autobusom do Štúrova. Tam sme vystúpili ako z fínskej sauny. Nevedel som, či som pocikaný alebo spotený. Po pol hodine nás autobusový prípoj previezol do Chľaby. Tu som zobul svoje mokráky a moje obavy sa potvrdili. Vytiahol som svoj ruský kindžal a zoperoval som tri veľké, naliate otlaky. Vytlačil som vodu, zastriekal to jódom a obul si sandále. Ako odmenu za utrpenie sme si naordinovali ľahkú večeru v reštaurácii Modrá ryba, z ktorej je pekný výhľad. Vzhliadli sme posledný krát na Dunaj, Ostrihomskú baziliku a po večeri sa odobrali do hajan. Dnes sme prešli iba 21 510 krokov /16km/

3. deň

Opäť skoré zaľahnutie a skoré vstávanie. Teraz bez raňajok sadáme do Svena a odchádzame v smere Pastovce. V Salke sme sa rozhodli naraňajkovať. Tu sme od maďarskej trhovníčky s krásnym poprsím kúpili štipľavú papriku a troška si spestrili stravu. V Pastovciach pri stanici parkujeme a opäť po 7.30 odchádzame. Zmenil som obuv a tak sa mi lepšie kráča s operovanými nohami. Chvíľu za Pastovcami nabiehame na hrádzu a tou sa presúvame poza Bielovce do Ipeľského Sokolca. Tu v penzióne Včielka si vychutnávame čierne české pivko. Je skvelé… Má tu zraz nejaký maďarský spolok. Rečník v skvelej maďarčine ohnivo niečo vysvetľuje. Zo všetkého som rozumel iba dve slová, Jehova a Hitler. Takže sme aj tak neprišli na to o čom bola ta prednáška. Milo sme sa na seba pousmievali a my sme pokračovali ďalej. Vidno, že sme už tretí deň na túre. Jano začína byť priečny ako malé dieťa. Utekám od neho kde sa dá pod rôznymi zámienkami. Raz dlho fotím, potom cikám a kadečo iné. Nie vždy mám úspech, Jano je vytrvalý inkvizítor. Po pár kilometroch za Sokolcom sme z hrádze prešli cez Ipeľ po železničnom moste. Potom striedavo raz po trati, raz popri trati prechádzame blízko hranice popod Červený majer do Vyškoviec nad Ipľom. Máme dobrý čas. Je 12.00 a my sa dopujeme Kofolou a doboškami. Vraciame sa späť k trati a tu nás čaká technicky a psychicky najnáročnejší úsek. Najprv sme odbočili od trate a po ďalších Janových slovných „hrádkach“ si vyťahujem svoju mapu a idem si po svojom. Hneď po chvíli som pri prekračovaní kanála padol po kolená do smradľavého bahna. Získal som nádherné „podkolienky“ z bahna, ktoré mi smrdeli popod nos až domov. Po chvíli sme sa s odstupom opäť stretli na trati a cupkajúc väčšinou po podvaloch sme bez slova šliapali ďalej. Občas, ak nám to terén dovolil, sme zbehli do poľa a tak sa snažili oslobodiť od monotónnych podvalov. Prejdúc okolo Preselian sme sa konečne priblížili k Šahám. Máme toho už plné zuby. Tá hnusná trať nás šťavila skoro až do konca. Človek by neveril, že sa dá vážiť aj kus zaplátanej, asfaltovej cesty. Pred pol treťou sme v Šahách. Dojíme sa kofčou a pre treťou nám ide Anča do Pastoviec. Vlastne je to ten istý spoj čo včera. V Anči zisťujeme, že sprievodca je náš známy. Je to Vrútočan Jano Navrátil. Cestu máme zadara. Je však ukecaný presne ako Jano, takže bojujem na dvoch frontoch naraz. Ale pocit, že ideme vlastne domov prevláda. Štatistika krokomeru? 30 355 krokov, čiže necelých 23 km. Takže o mesiac?