Okolo Slovenska

31.08.2014 Nedeľa – Oravské Beskydy – Babia hora (1725 m n. m.)

Dovolenka v Bosne a Hercegovine ubehla ako voda v rieke a prišiel koniec augusta. S ním aj naplánovaná prvá dvojdňovka na zdolanie Oravských a Kysuckých Beskýd. V trojici ja, Lenka a Miro Kardoš sme sa ocitli pred pol ôsmou na nábreží Oravskej priehrady v Námestove. Voláme si ten istý taxík ako minule a Svena nechávam na parkovisku. Taxikárka, z ktorej sa po bohatej diskusii vykľula bývalá mäsiarka, nás zaviezla do Bobrova na hraničný prechod. Tu sme skončili naposledy s Mirom.

Nahodili sme na chrbty ruksaky a vyrazili žltou značkou po asfaltke. Lenku trošku krčí, no zvláda to statočne. Na tieto dva dni nie je práve ideálna predpoveď počasia, no spoliehame sa na naše príslovečné šťastie, ktoré nás tento rok sprevádza. Hranica,  spolu so žltou značkou, po cca kilometri sa v pravom uhle stáča doprava a smeruje rovno na Babiu horu. Väčšinou vedie po poľných cestách a až keď prechádzame ponad Rabčice, tak sa pätníky občas vnárajú do lúčnych porastov. Tie sú však málo mokré a tak naše vibramy slušne odolávajú náporom vody. Za každým horizontom sa silueta Babej hory pomaly ale isto zväčšuje. Postupne sme sa vnorili z lúčnej časti do lesnej a pri pätníku III/75 sme preťali modro značený chodník. Ten vedie tiež naľavo k Hviezdoslavovej horárni, cca 40 minút. Miro sa nám už dávnejšie stratil a tak si s Lenkou vykračujeme sami. Tempo máme mierne, nenaháňame sa. Občas sa prikrmujeme černicami alebo malinami. Teraz sa však svah zdvihol prudšie a aj hranica sa na chvíľu stráca v kalamitnom dreve. Pri miernej obchádzke kalamity nachádzame krásne hríby a tak sme neodolali a berieme ich so sebou. Dovolal sa nám Miro, že nás čaká vyššie nad kalamitou na hranici. Vyšli sme k nemu a po hranici vedie romantický chodník, hadiaci sa v hustom čučoriednisku. Terén ešte viac strmší a pribúdajúcou výškou aj stromy viac a viac krpatejú. Miro nám opäť ušiel a my si opäť robíme prestávky. Prsty a ústa máme modré od čučoriedok, ktoré sú niekedy naozaj väčšia ako zvyčajne. Tesne pred napojením sa na žltý záverečný chodník na vrchol dopĺňame tekutiny. Najprv ja a po chvíli aj Lenka. Potom spolu po kamennom chodníku vychádzame na vrchol Babej hory. Je 14.50 a my sme od rána prekonali takmer 1100 metrové prevýšenie. Počasie nám stále praje a tak výhľady do okolia sú veľmi slušné. Oravskú priehradu máme ako na dlani. Sedíme prikrčení vo vetre a po prezlečení sa do suchého sme prehryzli trošku poživne. Hľadáme Mira a potom sa necháme fotiť Poliakmi, ktorí sa tiež krčia pri vrcholovom kamennom múre. Rozhodol som sa, že mu zavolám. Po chvíli mi zdvihol a udychčaným hlasom mi zahlásil, že je už pri „búde“. Potom sa nám prerušil signál. Napadla ma búda pod vrcholom, ale túto myšlienku som zavrhol a pomyslel som si, že Miro opäť „letel“ a už sa blíži k chate Markowe Szczawiny. S Lenkou sme sa zdvihli a z vrcholu sme začali schádzať po žltej značke k spomínanej chate. Perč Akademikow nám teda dala naozaj zabrať. Bol to brutálne strmý padák, miestami prerušený úsekmi, istenými reťazami. Nakoniec sme sa dostali na modrý choďák, po ktorom sme boli za 15 minút na chate. Tu už čakal aj Miro, ktorý prišiel cca 15 minút pred nami. Tam nastalo vysvetlenie. Pod vrcholom Babej hory mierne zakufroval a tak na vrchol prišiel po nás. Potom švihal po červenej hlavným hrebeňom a cez sedlo Brána zbehol na chatu. Je pol piatej preč a my sme šťastní, že máme dnešok úspešne za sebou. Ubytovali sme sa a popáchali hygienu. Potom večera, pár pív a šup do hajan.

01.09.2014 Pondelok – Oravské Beskydy – Malá Babia hora (1515 m n. m.)

Včera nás vyhnali od barového pultu o 20.00 a ráno začína jedáleň fungovať až od 8.00. Vyspatí sme teda do odpadnutia a tak presne o 8.00 stojíme v pozore pred dverami jedálne. Sme kompletne zbalení a radi, že stojíme prví. Za nami je cca do desať ďalších ubytovaných, hladných vlčiakov. Objednávame si bohaté raňajky, rýchlo ich zjeme a platíme. Je 8.40 a my v plnej zbroji vyrážame od chaty. Nástup je mohutný. Strmým kamenným chodníkom sa červenou značkou dostávame do sedla Brána a ďalej po hraničnom hrebeni na Malú Babiu horu. Na vrchole stojíme o 9.35. Dnešný najvyšší bod sme si uctili plechovkou „mocneho, čierneho, 18° piva Tatra, ktoré má bogaty smak a hlavne je to piwo s charakterom“. Malo chuť zmesky Fernetu a zvetraného piva. Grgalo sa mi z neho ešte hodinu. Dnešná túra je kompletne zahmlená, od začiatku až po koniec. Vystihuje to opakovaná veta Dušana Reisera: „Aspoň sa nezdržujeme zbytočnými výhľadmi“. Pokračujeme ďalej po hraničnom hrebeni a najprv míňame Przelecz Jalowiecku, kde sa pripája červený chodník od nášho nocľahu. Táto červená nás bude sprevádzať až do konca túry. Potom nasleduje naše Jalovecké sedlo a odtiaľ stúpame na Modrálovú. Miro nám opäť ušiel a stretli sme ho až v cieli. Pri výstupe na túto kótu, ktorá je najsevernejším miestom Slovenska, sa spustil tichý dážď. Podľa tabule je aj iný názov tohto bodu a to slovenský „Severný pól“. Dážď trvá až po sedlo Gluchačky, kde sa počasie umúdrilo a tak schovávame bundy. Stále je pomerne teplo. Pred sedlom Martoša si dávame s Lenkou neskorú, obednú pauzu. Dopĺňame kalória a tekutiny. S novými silami vyrážame do záverečnej etapy. Najprv nás čaká ešte výstup na kótu Beskyd a zostup do rovnomenného sedla. Odtiaľ ešte cez dve kóty, Beskid Korbielowski a Študant a konečne sa spúšťame do sedla Hliny. Je presne 16.00 a my stojíme na cestnom priechode. Miro tu na nás čakal niečo vyše hodiny. Po minúte prišiel vopred avizovaný taxík a tak spokojne podriemkavajúc sa vezieme do Námestova k nášmu Svenovi. Tu sme sa odmenili jednou držkovou a spokojní odchádzame domov.