Akcia 18 – Latorická rovina

22.06.2012 Piatok – Latorická rovina.

Mesiac ubehol ako voda a my, v opäť pozmenenej zostave, vyrážame na východ Slovenska. Tentoraz zdolať poslednú etapu po maďarských hraniciach. Pred druhou v noci vyrážame z Martina ja, Jožko Minárik a Miro Kardoš. Teraz vynechal Janči Šparec, ktorý má veľa starostí okolo rodinných osláv. Meniny, narodky a tak ďalej. Náš cieľ je autom dôjsť na železničnú stanicu v Strede nad Bodrogom.

Máme slušný náskok a tak sa moc neženieme. Cesta trvala vyše štyroch hodín a na stanicu sme prišli v dobrom predstihu. V kľude sme sa pobalili a vlakom o pol siedmej sa previezli do Michalian. Už po príchode nás vítala čierňava a v Michaľanoch nás privítal riadny lejak. Až po troch dňoch sme sa dozvedeli, že tesne za Stredou víchrica vyvracala stromy a ničila úrodu. Chvíľu sme čakali v potravinách oproti stanici, no potom sme vystreli dáždniky a pustili sa do boja. A to teda poviem, že v takomto počasí ísť čo len po ceste, kde vás neustále obiehajú osobné autá a kamióny, nie je žiadna slasť, ale doslova niekedy boj. V lejaku sme teda prešli Luhyňu, Čerhov a prechod Roňavskou bránou sme ukončili v Slovenskom Novom Meste. Tu ako mávnutím čarovného prútika prestalo pršať a začalo svietiť slnko. Takéto počasie nám vydržalo až do konca trojdňovky. V miestnej reštaurácii Tulipán sme sa slušne naobedovali. Ja som bol dosť mokrý a nezobral som si nič na prezlečenie. Triašku sme zahnali trochou tvrdého alkoholu, ktorý rozprúdil v mojich žilách opäť krv a teplo. Po obede, už v lúčoch príjemne hrejúceho slnka, sme pokračovali na Boršu a Viničky. Ostatné dva dni sme „príjemne hrejúce“ slnko preklínali a bojovali s jeho nadvládou. Vo Viničkách sme odbočili k železničnému mostu cez rieku Bodrog a po protipovodňovom vale sa pustili do Klinu nad Bodrogom. Kúsok za dedinou sme si obzreli ruiny gotického kostola z 13.storočia a odfotili sa pri obelisku, ktorý symbolizuje najnižší bod Slovenska a to výšku 94,3 m nad morom. Potom sme sa osviežili v miestnej krčme pivom a vrátili sa po vale späť ku mostu a popri ňom sme valom pokračovali až do Stredy na stanicu ku autu. Potom sme sa išli ubytovať do vopred objednaného penziónu Damaskus. V penzióne nás nikto nečakal a tak to na začiatku troška zaškrípalo. Potom nám to však majitelia vynahradili svojou pohostinnosťou. Večerali sme v miestnej reštaurácii Báró, ktorá nás uchvátila skvelým jedlom za naozaj slušné ceny. Návrat do penziónu, sprcha a trocha skvelého tokajského vína od majiteľa penziónu, ukončili prvý, náročný deň.

23.06.2012 Sobota 289.

Budíme sa do nádherného rána. Raňajky a autom sa odvážame späť ku stanici v Strede, kde ho aj nechávame. Tu sa budeme vracať dnes poobede z Pribeníka, cieľa dnešnej etapy. Pešo sa vraciame cez Stredu a asfaltkou pokračujeme okolo „nášho“ penziónu, ktorý sa nachádza na „výpadovke“ v smere na Kamence. Cesta, ktorá nás vedie cez dedinky Malý a Veľký Kamenec, obchádza kopček Tarbucka, na svahoch ktorého má majiteľ penziónu Damaskus svoje vinice. Veľký Kamenec nás prekvapil krásnou siluetou zrúcaniny hradu z 13.storočia. Osviežujeme sa v miestnych potravinách a pokračujeme po asfalte do dedinky Strážne. Ku hranici sa moc netisneme, lebo v tomto úseku kopíruje riečky Malá a Veľká Krčava, na ktoré sa napája množstvo kanálov. Je to spleť, v ktorej sa nemienime zamotať a tak prebehnúc Strážne sa dostávame až do Veľkého Horeša. Je obed a tak si dávame pauzu v bufete pri rampách. Slnko neúprosne pečie a tak na pol hodinu odfukujeme v tieni. Nalievame sa množstvom tekutín. Mne najviac zaberá pivo Radler. Má vynikajúcu chuť a takmer žiaden alkohol. Výborne zaháňa smäd. Chalani si už kvôli tomu zo mňa aj uťahujú. Pauza skončila a my sme sa rozhodli, že pôjdeme poľnou cestou popri železnici. V mape je síce zakreslená, no v realite už neexistuje. Keď to zisťujeme, sme už dosť ďaleko a tak štrádlujeme veselo po železnici. Chalani sú z toho nervózni, no ja už som zvyknutý na takého „chodníčky“.

Po necelej hodine sa dostávame k poslednému cestnému prechodu cez železnicu pre Pribeníkom. Po tejto ceste sa presúvame do Pribeníku, kde aj končí dnešná etapa. Je pár minút po pol tretej a dnes máme praženia sa na slnku tak akurát dosť. Doobeda som sa snažil opáliť svoje murárske „tričko“ a dopadlo to nie práve najlepšie. Vpredu na hrudi som si na košeli nechal poodhalený uzučký otvor z ktorého sa vykľul spálený klin. Tento ma trápil dlho do noci, kým som ho mliekom po opaľovaní umravnil na správnu mieru. Z Pribeníku sme sa vlakom o štvrť na štyri presunuli do Stredy a odtiaľ na Svenovi do penziónu. Potom sprcha a večera v reštaurácii Báró v dedine pri miestnom kaštieli. Tentoraz sme si dali fazuľový guľáš, ktorý bol naozaj fantastický. Večer na chvíľu telka a ideme spať.

24.06.2012 Nedeľa 290.

Ráno sa budíme pomerne skoro. Balíme veci, raňajkujeme a po spáchaní hygieny odchádzame k autu. Ešte krátka rozlúčka s domácim a odchádzame. Jožko má po včerajšku otlak na nohe a tak dnes s nami nejde. Vezieme sa na Svenovi do Pribeníka a tu na dnešnú etapu odchádzame len ja s Mirom. Jožko berie auto a počká nás v Trakanoch. V Pribeníku sa púšťame k hranici po poľnej ceste. Pri pätníku XIX 83 sa dotýkame na chvíľu hranice. Potom sa na chvíľu približujeme k Somotorskému kanálu. Odtiaľ na preskačku prichádzame späť k hranici a poľnou cestou sa blížime k Trakanom. Opäť ideme chvíľu po hranici a potom poľná cesta, ktorá má viesť do Trakan sa stráca. Vyriešili sme to direttissimou cez polia. Kráčame po hranici dvoch polí. Zľava nás facká v dvojmetrová kukurica a sprava zasa šteklí obilie. Alergici by sa tu zbláznili. Kilometrové pole sme ukončili riadnym kýchnutím, otrepali zo seba peľový prach a vošli do bočnej uličky dedinky Veľké Trakany. S Jožkom komunikujeme po telefóne, ktorý nás oboznamuje so situáciou. Dva krát ho už stopla hraničná polícia, ktorá mu dala inštrukcie na pohyb v hraničnom pásme s Ukrajinou. Prešli sme Veľké a na chvíľu sa zastavili v Malých Trakanoch. Tu nás čaká Jožko v miestnej krčme, kde sme sa osviežili a na chvíľu odfúkli. Slnko opäť neúprosne praží. Jozef nahlasuje naše mená na číslo telefónu, ktoré dostal od kontrolnej hliadky. Pokračujeme ďalej. Na vytúžené trojmedzie ide s nami aj Jožko. Len čo sme vyšli z dediny a prekročili protipovodňovú hrádzu v blízkosti Starej Tisy, opäť nás zastavuje hliadka. Pýtajú sa kde ideme a prečo a načo. Odpovedáme po pravde a oni nám potvrdzujú, že ideme dobre a že sa za pár minút vrátia. Šliapeme po dobre udržiavanej ceste, ktorá postupne prechádza do panelovej. Tu nás dobieha sľúbená hliadka. Z auta vystupujú dvaja mladí policajti.
Lámanou slovenčinou si pýtajú doklady a zapisujú si všetky náležitosti. V zásade nemáme problémy s pohybom v pohraničí, len sa treba naozaj nahlásiť. Pohraničie s Ukrajinou je vďaka utečencom a pašerákom obostreté rúškom zlovestného tajomna. Našej generácii ešte stále rezonujú v hlavách predstavy o pohraničí v súvislosti so železnou oponou z rokov minulých. V skutočnosti je to len prísnejšie strážený úsek kvôli Schengenskej dohode a oproti železnej opone je to len prechádzka ružovým sadom. Chlapci si zapisujú údaje a keď sa dozvedajú akú akciu robíme, tak sú zrazu normálni a zvedaví. Nastrojenosť trošku opadla a obdivujú počin do siva zarastených a upotených chlapíkov, akí aj naozaj sme. V podstate si plnia svoje povinnosti. Do trojmedzia je to už len niekoľko stovák metrov. Konečne sme pri ňom. Som šťastný a spokojný, že máme túto hranicu za sebou. Opäť sme o niečo bližšie k cieľu. Kocháme sa prvým ukrajinským pätníkom a vychutnávame si tento okamih. Obzeráme si Tisu a samozrejme foťáky cvakajú o život. Zaregistrovali sme aj stĺpy kamerového systému, ktorý nás bude sprevádzať niekoľko desiatok kilometrov. Jožko sa vracia k autu a ja s Mirom ideme po novej hranici ďalej. Prechádzame okolo mŕtvych ramien Starej Tisy, kde majú miestni rybári svoj raj. Ešte raz križujeme hrádzu a nakoniec sa blížime k širokorozchodnej železničnej trati. Tu voláme náš odvoz a ešte sa dostávame do posledného kontaktu s políciou. Rozlúčka s prechodom v Čiernej nad Tisou a unikáme z páliaceho slnka do klimatizovaného prostredia môjho Svena. Čaká nás vyše štvorhodinová cesta domov. Takže za mesiac…..



Nie je možné pridávať komentáre.