Akcia 16 – Slovenský kras – Silica

03.05.2012 Štvrtok – Slovenský kras – Silica.

Konečne sme sa dostali po dvoch mesiacoch rôznych odkladov a podobných peripétii na ďalšiu etapu Okolo Slovenska. Keďže sa vzdialenosti smerom na východ predlžujú, tak ráno vyrážame z Martina pred treťou hodinou rannou. Podľa navigácie je to do Moldavy nad Bodvou 231 km a časovo 3.16 hod. Ideme v tradičnom zložení.

Janči Šparec, Miro Kardoš a ja. V Moldave sme nechali auto pred železničnou stanicou a rýchlikom 6.24 sa presúvame do Plešivca. Tu po slabej polhodinke nás vezie autobus k Domici. Skrátka je 8.10, keď stojíme na hraničnom prechode Domica/Aggtelek a za fantastického počasia vyrážame po maďarskej, zelenej, turistickej značke. Začíname prekonávať prvé škrapové terény Slovenského krasu. Vystúpali sme na kótu Poroňa a odtiaľ sa spúšťame k smerovníku Pod Poroňou. Tu opúšťame hranicu a po žltej značke prechádzame do Kečova. V Kečove sme dali po jednom čiernom pive a pokračujeme ďalej v odstupe od hranice po červenej značke na Silickú Brezovú. Je pomerne horúco a tak musíme permanentne dopĺňať tekutiny. Cez Silickú Brezovú sme len prebehli a cez Bukový vŕšok prechádzame do Silice. Tu si dávame obednú pauzu. Jano síce frfle, ale nie sme zase na pretekoch. V tejto spare nás tieň silickej krčmy prijal na hodinu do svojho náručia a poskytol nám k jedlu po tri pivká. Pár minút po jednej hodine pokračujeme ďalej po žltej značke v smere Silická Jablonica. Pivá sme vypotili a nasleduje pár kilometrov po asfalte. Niekde v okolí Majkovej jaskyne schádzame z asfaltu a pokračujeme poľnou cestou po trase zakopaného plynovodu, no stále po žltej značke. V momente, keď sme sa rozhodli, že zídeme zo žltej značky v mieste, kde zatáčala doľava na Silickú Jablonicu sa spustil brutálny lejak s krupobitím. Vytiahli sme pršiplášte a búrku prečkávame v lese. Potom sa púšťame doprava nájsť hranicu. Stále prší a mraky nám bránia v orientácii podľa slnka. Blúdime po lese, aby sme sa po hodnej chvíli ocitli na tom istom mieste ako sme doň vošli. Prestalo síce pršať, no dnešný cieľ -Hosťovce sa začína vzdiaľovať. Čas beží a my sme sa už riadne zdržali. Pokračujeme teda ďalej po plynárskej ceste až sme sa konečne dotkli hranice. Nakoniec sme sa rozhodli za hraničným pätníkom XII 31, že zídeme z hrebeňa v smere na Hrušov. Je pomaly štvrť na päť a to nemá zmysel ťahať ďalej po hranici. Popod horu sme prešli až ku plynárenskému komplexu. Ten sme obišli a rovno cez polia došli do Jablonova nad Turňou. Tu sme zistili, že nám nejde do Moldavy žiaden spoj. Hore na hlavnej sme stopovali a nakoniec kvôli väčšej pravdepodobnosti, že chytím stopa sám, som stopoval už len ja. A naozaj, do 10 minút som chytil plynárenské auto. To ma doviezlo do Moldavy, ale len na kraj. Ku autu som musel šliapať peši cez celé mesto. Rýchlo naštartovať a späť pre chlapcov v Jablonci. Do penziónu Bodva sme sa dostali teda dosť neskoro. Máme toho naozaj na dnes plné zuby, takže zajtra…

04.05.2012 Piatok 276.

Po včerajšku sme pomerne rozbití a tak ráno už tradičné pohyby robocopa a postupné sa rozhýbavanie. Urobili sme nákup v Tescu a naraňajkovali sa v penzióne. Hotelový údržbár nás po dohode z predošlého dňa vezie do Hrušova. Do Hrušova úplne nie, ale na zelenú značku, ktorú sme včera prechádzali pri zostupe do Jablonova. Za necelú 3 hodinu sme sa dostali na štátnu hranicu pri smerovníku Starý les. No a opäť začína škrapová serenáda. Vedel som, že sa budeme pohybovať krasovým terénom, ale ani vo sne ma nenapadlo, že to bude také nepríjemné. Všetky naše plány sa opäť rúcajú. Nami naplánované časy sa naťahujú raz toľko. Musíme si dávať pozor na každučký krok a sústrediť na to všetku pozornosť. V tráve skryté škrapy, kamene a vápencové pastičky môžu spôsobiť vyvrtnutie alebo v horšom prípade zlomeninu. No a v divočine hraničného pásma by bol akýkoľvek transport minimálne náročný. Stále sme nútení obchádzať krasové závrty a tak len väčšinou buď mlčky šliapeme a občas bohapusto zakľajem pri nejakom x-tom, krivom došliapnutí.Prevýšenia a obchvaty nás na chvíľu pri kóte XII 41 odmenili kúskom nádhernej prírody, kde sme sa na pár minút prešli po mäkkom koberci trávy. Hneď za týmto úsekom sme vošli do lesa a tesne vedľa hranice sme objavili maďarských jaskyniarov, ktorí sa akurát spúšťali do priepasti. Nápis na tabuľke pri vstupe je Almási – zsomboly, ale ani za boha sa nemôžem dopátrať nejakého normálneho prekladu, čo to presne znamená. Keďže si nerozumieme, tak po pár úškľabkoch sme im vrazili do ruky Jaskyniara 2011 a pelášime ďalej. A opäť drsná realita škrapov. Mám jeden perfektný recept na každé zúfalstvo, ktoré sa nám občas pripletie pod nohy pri niektorých hraničných extrémoch. Spomeniem si vždy na Valušiaka, keď šiel s tými troma Rusmi cez Severný pól a každá naša ťažkosť je oproti tomu iba prechádzka ružovým sadom. Postupne sme sa prebojovali k lomu nad Včelármi a pokochali sa s veľmi slušných výhľadov. Za kótou XII 53 zrýchľujeme, lebo je pol tretej preč a búrka nám začína dýchať na krk. Prehabkali sme sa na poslednú dnešnú kótu Dlhý vrch, kde vidno aj zvyšky nejakého opevnenia. Foto na vrchole a spúšťame sa posledným, drsným, škrapovým svahom až na štátnu cestu kúsok pred Hosťovcami. Je to brutálny a nebezpečný zostup, uprostred ktorého nás opäť zachytila riadna búrka aj s krupobitím. Dnešný úsek sme odhadovali na 4 až 5 hodín. Bolo z toho hodín 8. Unavení ako kone sme doslova prešmatlali za pivnou fatamorgánou až do Hosťoviec. Tu nás skoro vystrelo. Mŕtva dedina. Ani krčma, ani obchod, ani hovno. Zúfali sme si sadli na celkom peknú zastávku, v ktorej samozrejme chýbali odchody a príchody autobusov. V poslednom záchveve zúfalstva som zavolal nášho údržbára spasiteľa, aby prišiel pre nás. O štvrť na sedem sme pristáli pri našom penzióne a ideme na chemickú očistu. Večer nejaké to pivko a šup do hajan….

05.05.2012 Sobota – Bodvianska pahorkatina 277.

Zobúdzame sa do zamračeného rána a na naše prekvapenie aj celkom hybnejší ako včera. Vstali sme už o štvrť na šesť a po rýchlych raňajkách sme sa odhlásili z ubytovania. Ešte zastávka v Tescu na pár drobností a ideme do Hosťoviec. Dnes začíname šliapať o 6.45 a prízemná hmla nám sľubuje pekné počasie. Prvý kilometer dva ešte ako tak v suchu. Prešli sme riečku Bodvu a lizli maďarskú dedinku Hidvégardó. Opäť sme sa ocitli v Bodvianskej pahorkatine, ktorú sme opustili na minulej akcii. Tá sa totiž ťahá južne popod Slovenský kras. Od Domice cez Maďarsko a pri Hosťovciach sa vracia späť na naše územie. Pri pätníku XIII 7 sa krátkym, no brutálne strmým stupákom vyhupujeme do oblasti polí a lánov. Máme síce nádherný výhľad na celý včerajší hrebeň, no zároveň sa čvachtáme v tráve plnej rannej, bohatej rosy. S Mirom sme zmenili obuv s nadčlenkovej na podčlenkovú, ale evidentne je nám to na nič. Po pár minútach sme mokrí až pod nechtami. Zatíname zuby a čvŕkajúci ideme ďalej. Pri kóte XIII 16 sme narazili na bažinatý terén a zišli sme s hranice. Zbadali sme sa asi kilometer pre riečkou Ida, kúsok od Janíka. Otočka a postupne sme sa prebojovali späť k hranici, ktorú sme zas v neprehľadných bažinách na chvíľu stratili. Nakoniec sme sa doslova predrali na hranicu pred kótu XIII 24 a potom sme sa jej už nepustili. Ešte chvíľa zúfalstva, keď sa hranica lizla popri bažinatom prameni Sas-pataku a zdolávame posledné úseky tejto etapy. Popod kótu Seksia sa dostávame k cyklisticko pešiemu hraničnému prechodu Janík – Perecse, kde na dnes končíme. Pozreli sme na hodinky a mávli sme rukou. Dnešná túra nám trvala opäť takmer 8 hodín. Proste, keď nie je vyšliapaný, turistický chodník, treba rátať vždy s inými časmi pochodu. Odtiaľto je už pekný výhľad na košickú VSŽ, alebo teraz je to US Steel. S obrovskou rozkošou si zhadzujeme premočené topánky a vychutnávame si chôdzu v tráve na boso. Je to možno divné, ale aj toto je forma odmeny za dnešnú námahu. Cez dedinu Janík prišiel pre nás až na hranice zas údržbár, no tentoraz na našom aute, resp. na mojom Svenovi. Odvážame ho k penziónu a potom už len domov…



Nie je možné pridávať komentáre.