Okolo Slovenska

09.11.2011 Streda – Cerová vrchovina – Karanč.

Október nám časovo nevydal a tak celí natešení sme sa v novembri vrhli do pokračovania anabázy Okolo Slovenska. Počasie je stále nádherné. Takáto jeseň tu už roky nebola. Jany sa utrhol z roboty a tak v stredu ráno o pol piatej vyrážame z Vrútok do Fiľakova. Akurát som sa prepočítal v jednej veci.

Deň predtým som na internete našiel časový údaj vo vyhľadávači, že cesta do Fiľakova bude trvať 1,48 hod. Moja navigácia však zahlásila 2,20 hod a mala pravdu bohužiaľ ona. Ranná hmla a preplnené cesty okolo Zvolena nakoniec rozhodli. Zaparkovali sme pred železničnou stanicou v Lučenci a po zbalení sme sa autobusom 7.05 premiestnil do Kalondy. Mimochodom sme prekvapení autobusovou stanicou v Lučenci, je naozaj na skvelej úrovni. V Kalonde sme pred pol ôsmou a tak okamžite vyrážame v rannej hmle na hraničný prechod. Lúky sú už pokryté vrstvou inoväte. Za 20 min sme na ňom a tak začíname konečne stúpať do kopcov.
Ranné slnko sa pomaly prediera cez ťažký závoj hmly a Janči vlastne až teraz začína zažívať pocity ozajstného „hraničiara“. Keď začal totiž zdieľať so mnou túto tortúru, tak hneď v prvý sme prešli pár kilometrov po značenej hranici a pokračovali sme prakticky po vodnej hranici až do tejto chvíle. Tu už končia „nudné“ prechádzky okolo Moravy, Dunaja a Ipľa. Začína riadna hraničiarska makačka a dnešný deň nám to naplno potvrdil. Zo začiatku sa húpame po pahorkoch a vzrušene vítame našu novú realitu. Prejdúc prvých pár kilometrov sa pomaličky dostávame do obrazu. Na druhej strane nám to už chýbalo, tie stúpania do strmých vŕškov a pestrá paleta rôznych nástrah a nečakaných zákutí po hraničnej čiare.
Ešte pred kótou Feri-Hegy sa na hranicu napája maďarská zelená značka, ktorá nás bude sprevádzať po hranici až do konca tejto akcie. Napája sa z pravej strany od Ipolytarnócu. Hraničný chodník je možno aj vďaka tejto značke, ktorá mimochodom v našich mapách úplne absentuje, celkom slušne udržiavaný. Hlavne kvôli popínavým rastlinám, tŕňom a malinčiu. Toho je tu neúrekom. Obchádzame oblúkom z pravej strany Lipovany a potom sa stáčame do opačného oblúku. Tu zase z ľavej ponad dedinku Karancberény. Prevýšenia pribúdajú a postupne z nás vyciciavajú silu. Okolo druhej poobede sme vystúpili na kótu Nagy Arany-hegy.
Tu sme si uvedomili, že dnes pôjdeme na doraz. Prevýšenia sú naozaj brutálne a časovo nás to posúva. Dávame si neskorý obed a vyrážame ďalej. Opäť strácame nadmorskú výšku a toto nás psychicky ubíja. Každá jedna kóta je tvrdo a poctivo vydretá strmým stúpaním, aby sme vzápätí zišli dolu prudkým padákom. Týmto postupom sme sa o štvrtej poobede ocitli na vrchole Karanča, najvyššieho bodu Cerovej vrchoviny. Slnko sa už začína sfarbovať do krvava a tak sa moc nezdržujeme. Robíme zopár fotiek, trochu občerstvenia a hlavne sa prezliekam do suchého.
Robím to často a stále. Nechcem zažiť to, čo som zažil presne pred rokom. Z vrcholu, keďže ideme po hranici, sa spúšťame opäť strmým svahom. Chvíľu nás sprevádzali naše a maďarské značky. Postupne, ako padala tma, sme samozrejme videli ledva pod nohy. Našťastie nám svieti jasný mesiac. Nakoniec strácame aj hraničné pätníky a tak prvým schopným chodníkom schádzame do Somoskoújfalu. Na hlavnú cestu sme vyšli asi 1km od hraničného prechodu. Rýchly presun na hranicu a o štvrť na šesť vstupujeme do bistra na bývalej colnici. Za pol hodinu nám ide autobus do Lučenca a odtiaľ už na Svenovi sa presúvame do penziónu Bebek vo Fiľakove.

10.11.2011 Štvrtok 250.

Ráno sa zobúdzame opäť do zahmleného rána. Na to, čo sme včera absolvovali sa cítime celkom dobre. Krokomer ukázal v Šiatorskej Bukovinke na prechode hodnotu 41 200, čo je vyše 30 km. V tomto prípade však hlavnú úlohu hralo prevýšenie a nie vzdialenosť. Večer sme sa v reštaurácii penziónu preliečili horúcim hovädzím vývarom, dobrou spišskou borovičkou a čiernym šarišským pivkom. Ráno sme boli ako znovu zrodení. Od štvrť na sedem sme dupkali na fiľakovskom autobusovom nástupišti pri zastávke Šiatorská Bukovinka – št.hranica. O pol siedmej, keď sme čakali, že správny autobus sa k nám pristaví, sme ostali stáť s otvorenými ústami. Šofér, ktorý stál na opačnom konci nástupišťa naštartoval a bez slova odišiel. Chvíľu sme hrešili a potom som zorganizoval náhradný odvoz. Volal som majiteľovi penziónu a dohodol som s ním odvoz. Vrátili sme sa ešte späť a dali si rannú kávu. Potom nás recepčný, ktorý končil službu, odviezol na hranicu. Mal to po ceste, lebo býva v Radzovciach. Stratili sme síce hodinu, ale o ôsmej už pokračujeme z toho miesta, kde sme včera skončili. Postupne obchádzame vrch Šiator ponad dedinky Somoskoújfalu a Somosko. Zatiaľ je teplejšie ako včera, lebo panuje vysoká oblačnosť. Konečne sme sa dostali do doliny Bukovinského potoka, kde sa napájame na zelenú značku. Po nej stúpame na hrad Šomoška. Urobili sme si prehliadku hradu a najedli sa na jeho nádvorí. Začína sa dvíhať ľadový vietor a ten rozfúkal mraky. Potom sa púšťame ďalej v smere masívu Medves. Tento úsek bol pre nás zlomový. Ak včera boli veľké prevýšenia, tak dnes je brutálne členitý terén. Hlboké kaňony a strmé šmykľavé prehupy nás veľmi spomalili. A to je sucho. Neviem si predstaviť postup v daždi. Nakoniec sme sa prebojovali na hraničný bod VIII 22, ktorý sa nachádza v údolí potoka Gortva, napájajúceho vodnú nádrž Tachty. Je štvrť na tri a pre dnešok to na hranici balíme. Tento krátky, no členitý úsek nás riadne vycvičil. Dnes si chceme aj trocha oddýchnuť. Schádzame do Tachtov a odtiaľ nám ide o 15.50 autobus do Fiľakova. Dnešný krokomer zastal na hodnote 21 200, čo je zhruba polovica zo včera. Po návrate nastal klasický, rehabilitačný proces. Večer sme posedeli v kaviarni a ja som využil pripojenie wifi na zdokumentovanie tejto etapy prechodu.

11.11.2011 Piatok 251.

Vstávame do jasného a mrazivého rána. Pri presune do Tachtov ukazuje teplomer -7°C. Je pol ôsmej, keď kráčame po dedine. Vraciame sa na miesto zo včera. Stúpame divokým údolím Gortvy a to nás vyviedlo až na maďarskú štátnu cestu. Po nej pokračujeme v oblúku, stredom ktorého je vrch Havranie. Oblúk končí vrchom Hašov, cez ktorý sme sa prehupli k prechodu pri dedinke Cered. Na hodinkách je pol dvanástej a tak dobrý medzičas rozhodol. Pokračujeme ďalej ponad Studenú a Bakov. Pred Petrovcami obchádzame vodnú nádrž Petrovce. Celý čas je chladno a prefukuje stále ľadový vietor. Najvyšší čas, že ideme domov, sme riadne premrznutí. V Petrovciach sme o trišvrte na dve a s autobusom to nevyzeralo veľmi dobre. Šiel síce za polhodinu, ale len do Gemerského Jablonca, kde by bol prípoj na Tachty. Oslovil som jedného pána pred obchodom, ktorý bol na služobnom aute. Podarilo sa mi ho prehovoriť, aby nás odviezol až do Tachtov. Nakoniec sa z pána Ádáma vykľul ochranár a strážca prírody v Cerovej vrchovine. Kým sme došli k nášmu autu, stihol nám vysvetliť pôvod a vznik celého pohoria okolo nás. Vulkanológia je totiž jeho koníček. Potom sadáme do auta. Navigácia ukázala 180km domov a tak vieme, že sa opäť vzďaľujeme od domova. Na tento rok sme asi zatiaľ túto akciu ukončili…asi….